Pálená tehla
Až do roku 1879 sa hlina správnej kvality získavala iba ručnými lopatami. Až po tomto roku prišli parné lopaty, ktoré uľahčili ťažbu hliny. Tá sa ťažila na jeseň, aby počas zimy premrzla, čím zmäkla a zbavila sa oxidov.
Následne bolo potrebné dostať z hliny každý jeden kameň a namixovať hlinu so všetkými ďalšími prísadami a vodou, aby získala správnu konzistenciu. Tento krok bol pre ľudí kedysi tým najťažším. Až okolo polovice 19. storočia ľudí vystriedali kone točiace sa okolo osi mlynu na mixovanie tehlovej hmoty.
Počas jedného dňa dohliadal vrchný tehliar na výrobu aj piatich tisícov tehál. Takto musel dohliadať na tehly približne 14 hodín. Pre výrobu jednej tehly bolo treba do pieskom „vymúčenej“ formy dať pripravenú tehlovú hmotu, vtlačiť ju do krajov a presahujúcu hmotu vrátiť späť do mlynu.
Po vyformovaní bolo ľahké vybrať tehlu z formy vďaka piesku po okrajoch. Sušič sa staral o vyberanie z formy a pokladanie do piesku, kde mali tehly schnúť. Takto schli na slnku dva dni, následne boli očistené, a potom schli ešte ďalšie dva dni. Po tejto dobe boli pripravené na naskladanie na seba, aby sa dali ľahšie prikryť v prípade nepriazne počasia. Až po ďalších dvoch týždňoch boli pripravené na samotné vypálenie.
Po primárnom vypálení mali tehly v sebe ešte stále 9 až 15% vody. Práve z tohto dôvodu bol pod nimi ešte po dobu jedného až dvoch dní udržiavaný slabý oheň, aby sa prebytočná voda odparila. Para z tehál počas tejto doby unikala, jav, ktorý zvykli nazývať „vodný dym“. Keď para ustúpila, bol to signál na zahasenie ohňa, tehly by mohli ináč popraskať.
A takto sa rodili prvé pálené tehly.
Vlastné spracovanie z Internetu
